त्वं क॒विं चो॑दयो॒ऽर्कसा॑तौ॒ त्वं कुत्सा॑य॒ शुष्णं॑ दा॒शुषे॑ वर्क्। त्वं शिरो॑ अम॒र्मणः॒ परा॑हन्नतिथि॒ग्वाय॒ शंस्यं॑ करि॒ष्यन् ॥३॥
tvaṁ kaviṁ codayo rkasātau tvaṁ kutsāya śuṣṇaṁ dāśuṣe vark | tvaṁ śiro amarmaṇaḥ parāhann atithigvāya śaṁsyaṁ kariṣyan ||
त्वम्। क॒विम्। चो॒द॒यः॒। अ॒र्कऽसा॑तौ। त्वम्। कुत्सा॑य। शुष्ण॑म्। दा॒शुषे॑। व॒र्क्। त्वम्। शिरः॑। अ॒म॒र्मणः॑। परा॑। अ॒ह॒न्। अ॒ति॒थि॒ऽग्वाय॑। शंस्य॑म्। क॒रि॒ष्यन् ॥३॥
स्वामी दयानन्द सरस्वती
फिर राजा क्या करे, इस विषय को अगले मन्त्र में कहते हैं ॥
हरिशरण सिद्धान्तालंकार
'शुष्ण व शंवर' का विनाश
स्वामी दयानन्द सरस्वती
पुना राजा किं कुर्यादित्याह ॥
हे इन्द्र राजँस्त्वमर्कसातौ कविं चोदयस्त्वं कुत्साय दाशुषे च शुष्णं वर्क् त्वममर्मणः शिरः पराऽहन्, अतिथिग्वाय शंस्यं करिष्यन् वर्तसे तस्मात् सत्कर्तव्योऽसि ॥३॥
डॉ. तुलसी राम
आचार्य धर्मदेव विद्या मार्तण्ड
What should a king do is-again told.
O king ! you urge a farsighted learned person to distribute food materials among the needy and deserving. You slay a mighty but exploiter for the protection of a devotee and for the proper use of your thunderbolt like weapon. You behead an invulnerable but cruel demon and do good to hospitable person. Therefore you are worthy of respect.
